Kraniosakrálna technika

Kraniosakrálny systém človeka sa skladá z meningov (membrán) a cerebrospinálnej tekutiny (mozgovomiešny mok), ktoré obklopujú a chránia mozog a chrbticový kanál. Tento systém vychádza z kránia (lebky) a pokračuje nižšie do sakra (krížovej kosti).

Akékoľvek obmedzenia (reštrikcie) v membránovom systéme môžu priamo ovplyvniť rôzne fyziologické funkcie centrálního nervového systému. Praktici, alebo terapeuti CST pohmatom vyšetrujú kraniosakrálny rytmus, ktorý nás smeruje k možným reštrikciám v tele pacienta. Potom korigujeme tieto aktuálne, alebo aktívne reštrikcie za pomoci vrodených samoliečebných mechanizmov, ako ukazovateľ správneho terapeutického postupu je využívaný kraniosakrálny rytmus a kraniosakrálny systém.

Korene kraniosakrálnej terapie siahajú do počitku minulého storočia, teda k roku 1900, viažu sa k pôsobeniu významného osteopatického lekára Williama Sutherlanda. Ten v rámci svojho výskumu, ktorý trval viac než 20 rokov, skúmal koncept lebečních kostí, ktoré boli z jeho pohľadu usporiadané tak, aby sa mohli hýbať. Sutherland nakonec rozvinul svoju teóriu do štrukturálneho terapeutického konceptu, ktorý je vo svete známy jako kraniálna osteopatia.

V roku 1975 osteopatický lekár John E. Upledger započal výskum, ktorým chcel potvrdiť Sutherlandovu teóriu o pohybujúcich sa lebečných kostiach a tiež aj o dôležitosti fyziologickej funkcie kraniosakrálneho systému. 7 rokov viedol Upledger tým expertov na Michiganskej štátnej univerzite, pričom testoval kraniosakrálny systém a možnosti, ako ho terapeuticky ovplyvniť, neskôr to označil za kraniosakrálnu terapiu (KST).

Upledgerov tým využíval iný terapeutický prístup, než osteopati pred ním. Namiesto toho, aby sa zameriaval na lebečné kosti, väčší záujem v ňom vzbudili tekutiny a membrány. Zaoberal sa tými, ktoré sú súčasťou kraniosakrálneho systému, rovnako ako mechanizmami, ktoré „pohybujú“ cerebrospinálnou tekutinou vnútri lebky a chrbticového kanálu. Toto zameranie je tiež hlavný rozdiel medzi kraniosakrálnou terapiou a osteopatiou.

Upledgerov výskum dokázal, že cerebrospinálna tekutina cirkuluje vnútri mozgu a chrbticového kanálu, pomocou expandujúcich a zmršťujúcich sa pohybov polouzavretého hydraulického kraniosakráneho systému. Tento pohyb sa odohráva v normálnom rytme 6 až 12 cyklov za minútu, toto sa nazýva kraniosakrálny rytmus.
Keď je obmezená hybnost, alebo voľnosť mäkkých tkanív, alebo meningov vnútri lebky a chrbticového kanálu, je sprevádzaná obmedzením voľnosti cyklickej dynamiky tekutiny v kraniosakrálnom systéme. Kosti lebečné sa dostanú do patologického postavenia vďaka svojmu anatomickému spojeniu s tvrdou mozkovou plienou (dura mater).

Praktici, alebo terapeuti KST sú vyškolení v schopnosti vyšetriť pohmatom jemný kraniosakrálny rytmus, tak aby mohli určiť oblasti, alebo obmedzenia pohybu na úrovni intrakraniálnych a chrbticových membrán, hlavne však povrchové vrstvy meningeálneho systému, tj. dury mater. V prípade, že sa terapeut dostane k miestu, špecifickej reštrikcie, zostáva v tejto pozícií a čaká na uvoľnenie tkanív. Toto vyžaduje použitie veľmi jemného tlaku rúk, v priemere váhou 5 gramov. Veľmi často označením miesta nerovnováhy terapeutom, ale vlastne nevedomky hlavne aj telom pacienta, je naštartovaný kraniosakrálny systém a jeho samoopravné mechanizmy.
Desaťbodový protokol

KST sa skladá z množstva techník, ktoré však majú spoločný základ. Každý krok terapie je koncipovaný tak, že je zároveň hodnotiacim (diagnostickým), ale aj opravným (terapeutickým) nástrojom.

Desaťbodový protokol sa skladá z nasledujúcich krokov:

1. Indukcia kľudového bodu
2. Uvoľnenie priečnych facií: panvové dno, bránica, horná hrudná apertúra, jazylka a atlantooccipitálne skĺbenie.
3. Dekompresia lumbosakrálneho prechodu, mediálna kompresia bedrových lopát a trakcia durálneho vaku.
4. Kolísanie a kĺzanie v rámci durálneho vaku, alebo trubice.
5. Frontálna trakcia (mobilizácia čelnej kosti).
6. Parietálna trakcia (mobilizácia kostí temenných).
7. Dekompresia sphenobazilárnej synchrondrózy (chrupavkovité spojenie na spodine lebečnej).
8. Temporálne techniky (mobilizácia spánkových kostí)
9. Kompresia a dekompresia temporomandibulárneho skĺbenia.
10. Kompresia 4. mozgovej komory (indukcia kľudového bodu)

Nie je nutné vykonávať jednotlivé úkony desaťbodového protokolu v horeuvedenom poradí, je však podstatné presne aplikovať jednotlivé procedúry, alebo terapeutické techniky. Pokročilí terapeuti KST často upravujú poradie Desaťbodového protokolu na základe individuálních potrieb pacienta. Avšak tým, čo s touto technikou začínajú, sa naopak odporúča dodržiavať Upledgerov protokol presne v uvedenom poradí. To začiatočníkovi pomáha získať najväčší možný úžitok z daného terapeutického procesu, rovnako ako aj si vycibriť vlastné pohmatové schopnosti.

Využitie desaťbodového protokolu k vyšetreniu, alebo diagnostike funkcie kraniosakrálneho systému môže terapeutovi poskytnúť niekedy až prekvapivý pohľad, odkrývajúci primárny zdroj pacientových problémov. Veľmi často sa terapeut KST dostane k miestam vzdialeným od miesta, kde pacient pociťuje bolesť aj.. KST v prenesenom slova zmysle ponúka mapu, ktorá postupne rozplieta pôvod bolesti a eliminuje dysfunkciu, ktorá bolesť spôsobuje. Niekedy dôjde k veľkému zlepšeniu pacientovho stavu už po použití jedného terapeutického kroku z horeuvedeného protokolu.

Tak napr. indukcia kľudového bodu prerušením rytmickej aktivity kraniosakrálneho systému spúšťa dočasné zvýšenie tlaku v obehu cerbrospinálnej tekutiny. Následné uvoľnenie prúdu tekutín spôsobí pretiahnutie intrakraniálnych a chrbticových membrán a vo výsledku aj reštrikcií, alebo adhézií vnútri kraniosakrálneho systému. Bod kľudu, ktorý tu popisujeme, je indukovaný jemným tlakom terapeuta v rámci danej techniky, ktorá bráni voľnému toku cerebrospinálnej tekutiny vnútri kraniosakrálneho systému do chvíle, kým sa jeho cirkulácia celkmom nezastaví. Táto technika je tiež dôležitá pre relaxáciu svalov pomocou aktivácie parasympatikotónnych vegetatívnych center.
KST vo vašej praxi.

John Upledger vždy zdôrazňoval jednoduchosť, ktorá je vyšetreniu kraniosakrálneho systému vlastná. Táto jednoduchosť terapeutického prístupu sa odráža aj v celom systéme vzdelávania v tejto technike. Napr. v úvodnom seminári KST sa poslucháči zameriavajú na vycibrenie a prehĺbenie palpačných schopností tak, aby mohli ovplyvňovať mäkké tkanivá, ktoré sa nachádzajú v durálnom vaku aj mimo neho.
Krása KST tkvie v jemnosti tlaku, s akou sa napomáha voľnosti toku, alebo pohyblivosti telových tekutín, membrán, svalov a fascií. Vďaka tomu môže byť táto technika začlenená do akéhokoľvek terapeutického prístupu s ohľadom na pacientove liečebné zameranie. KST môže byť taktiež využívaná aj pre svoje relaxačné účinky, ako úvodná príprava pre ďalšiu terapiu. Rovnako ako aj závěrečná harmonizačná procedura.

Pozitívny účinok KST sa vzťahuje k rozsiahlemu spektru samokorektívnych vrodených mechanizmov. KST pracuje pomocou kraniosakrálneho systému, podporuje jeho správnu funkciu, čím uvádza prostredie, v ktorom centrálny nervový systém funguje, do normálního stavu. Tým pádom liečebný účinok tejto techniky zahŕňa širokú škálu senzorických, motorických a neurologických problémov.
Prezrite si ďalšie články na tému Kraniosakrálnej techniky

Prezrite si ďalšie články na tému Kraniosakrálnej techniky

Autor článku: Lisa Upledger, D.C., CST – D
Lisa pracuje na Upledgerovej klinike v Palm Beach Gardens na Floridě v USA od roku 1991. Inštruktorka kurzov „Klinická aplikácia“ v rámci medzinárodného Upledgerovho inštitútu.
Z anglického originálu přeložila a upravila Mgr. Helena Toušková, CST - D.